Paul Hoffman – Ľavá ruka Boha

Ľavá ruka Boha je výdatne medializovaná kniha, ktorá sa už na police našich objektívnych kníhkupectiev dostala ako bestseller. Zriedka podlieham agresívnym mediálnym kampaniam (nechválim sa, skôr ide o formu banner-blindness), ale tentokrát som sa rozhodol, že ospevovanej knihe dám šancu. Netvrdím, že som nebol máličko skeptický voči všetkému tomu vychvaľovaniu, no realita ma naozaj prekvapila.

Úprimne povedané, ani neviem kde začať. Kniha Ľavá ruka Boha má ďaleko viac negatív ako pozitív a aj tie dobré veci sú okopírované. Stačí si prečítať autorovo záverečné poďakovanie o tom, ako sa pri každej hlavnejšej postave inšpiroval nejakou literárnou alebo skutočnou osobou. Toto neuveriteľné zliepanie má za následok akúsi franken-knihu zloženú z rôznych a miestami nesúvisiacich elementov.

Dej je zmätočný ako dopravné značenie diaľnice vedúcej cez pristávaciu dráhu, koľajnice a parkovisko vedľa nákupného centra pri výpadovke. Prvých sto strán autor nešetrí ani čitateľa, ani lesy a mrhá papierom na zbytočne rozvláčny dej. Naproti tomu druhá polovička knihy pôsobí ako premietanie diapozitívov hyperaktívnym šprintérom, ktorému niekam treba.

Postavy sa správajú obstojne vzhľadom na fakt, že sa im krížom krážom mení charakter. Chlapec roky vychovávaný len aby zabíjal bez emócii, sa začne klepať od strachu z takmer rituálneho súboja. Mladé dievča, ktoré je od prírody chladné (ako všetky ženy z jej národa) a opovrhuje nápadníkmi ako na bežiacom páse, sa zlomí pri pohľade na pár starých jaziev… a tak ďalej.

Počas celej knihy sa nevyjasní, či je hlavný hrdina Thomas Cale skutočne anjel smrti alebo je to len metafora, ktorá má napomôcť udržaniu pozornosti čitateľa a predaju knihy. Má síce nadprirodzenú schopnosť predvídať boj od úrovne osobných súbojov až po celé vojenské ťaženia, no nemá žiadnu inú neobvyklú vlastnosť. Ak nerátam fakt, že všetkým lezie na nervy.

Čerešničkou sú spomínané požičané nápady a myšlienky. Jedna do očí bijúca výpožička je argument použitý postavou, ktorá v knihe vypracuje posunkovú reč a neskôr prekladá vyjadrenia hluchonemej postavy. Spochybnenie vierohodnosti svojho prekladu obháji Vonnegutom zaváňajúcou hypotézou o svete, keď sú všetci ľudia okrem jednej postavy stroje a emócie len predstierajú. Ak sa vám tento protiargument tlmočníka nezdá vhodný, nieje to preto, že ste knihu nečítali. On je skutočne mimo. A aby som nezabudol: v knihe sa hovorí o spoločnosti, ktorá poriadne nepozná ani kuše, no koncept inteligentného stroja á la človek jej má byť známy.

Jedna pozitívna vec knihy je záverečný boj, ktorý môže skutočne čitateľa pohltiť. Na začiatku. Aj takým antitalentom na dejepis ako ja, však čoskoro začne pripadať akýsi povedomý. Je to totiž do značnej miery kópia bitky o Agincourt s dlhým lukmi, blatom, ťažkým brnením, chaotickou jazdou a po pomste túžiacou aristokraciou. Tuším sedia aj niektoré čísla.

V niekoľkých momentoch sa dielo dokonca mení na uslintaný román pre deti v predškolskom veku a knihu som asi tri razy takmer nadobro odložil. Ale aby som nebol len negatívny ako dlhoročný konzument antidepresív pred zavretou lekárňou, musím objektívne pripustiť, že hlavné postavy Thomas Cale a jeho priatelia si človeka predsa len akýmsi spôsobom podmania. Kniha je miestami celkom vtipná, len škoda, že vtipkujú rôzne postavy rovnakým spôsobom, až to vyzerá na putovný zmysel pre humor, ktorý spisovateľ zabudol na niekom ukotviť. Alebo žeby to bolo len nejasnými dialógmi?

Nechcem sa len z princípu vyzúriť na známej knihe, ale naozaj som naivne očakával, že ak sa niečo stane knižným hitom sezóny, bude to skutočne stáť za to.

Osobne knihu neodporúčam.

Hodnotenie:3/10

vladislav saling

Keď práve nepíše internety, spája si písmená z veľkých papierov do slov hláskovaním a slabikovaním.

Latest posts by vladislav saling (see all)

Autor:

vladislav saling

Keď práve nepíše internety, spája si písmená z veľkých papierov do slov hláskovaním a slabikovaním.