Knižné série majú neľahkú úlohu. Musia zaujať čitateľa natoľko, aby bol vždy ochotný prečítať si ďalší diel. A ďalší, a ďalší. Prvá kniha Priechod z rovnomennej uprískej trilógie od Justina Cronina tento účel splnila. Priniesla iný, veľmi detailný pohľad na úzku skupinu ľudí, vyhnaných z bezpečia vlastnej kolónie aby sa postavili na odpor upírom a ich dvanástim pánom. Teraz prichádza v poradí druhá kniha s názvom Dvanástka, v ktorej sa tí, čo prežili boj s Babcockom vracajú, aby sa vysporiadali nielen so zostávajúcimi jedenástimi vírmi-pánmi, ale aj s vlastnými obavami, túžbami a predtuchou prichádzajúcej zmeny.
Bez jednotky to nejde
Ak niekto dúfa, že Dvanástka je jedna z kníh, ktorú je možno čítať bez jednotky, tak je to omyl. Hypoteticky sa dá čítať Priechod ako prequel v opačnom poradí, ale jeho úplné vynechanie oberie človeka o zážitok z hĺbky a detailnosti. Obsahuje totiž množstvo mikropríbehov, ktoré dotvárajú profily postáv, vysvetľujú ich motívy a naznačujú budúce udalosti.
Vďaka autorovmu umeniu vykresľovať príbeh na rôznych dejových a časových líniách naraz, by sa dalo povedať, že pokiaľ sa Cronin nevenuje ústrednému motívu (aspoň z troch uhlov), pôsobia obe knihy ako zbierky poviedok rôznej dĺžky z jedného univerza a vágne prepojených tu a tam nejakou postavou.
Práve v postupnom vykladaní komplexného obrazu však spočíva ich čaro. Hoci tento štýl má aj svoje tienisté stránky. Ja som dvojku čítal po viac ako dvoch rokoch a pri niektorých postavách som musel ponamáhať mozgové závity, aby som si spomenul o koho ide. Autor to asi predpokladal a prvých pár strán z Dvanástky pripomína čitateľovi predošlý dej veľmi poetickým spôsobom. Samozrejme, najvhodnejšie by bolo, ak by sa celá séria čítala naraz, ale komu sa chce čakať.
Čierny humor a akcia
Dvanástka je písaná veľmi podobne ako Priechod, no do celkovej atmosféry prispieva živším vykreslením postapokalyptického sveta so všetkými detailmi každodenného života hlavných aj vedľajších postáv. Príjemný je aj občasný čierny humor, ktorý v jednotke chýbal a mám dojem, že autor sa zlepšil aj v akčných scénach. Tie sa dajú priam hltať.
Croninovi však zostal nepríjemný zvyk z prvej knihy. Znova spoileruje a zbytočne predbieha udalosti. No musím uznať, že v jednom prípade ma krásne nachytal a šikovným trikom uzavrel jednu postavu úplne naopak, ako som podľa jeho náznakov čakal.
To dobré pokračuje
Na pokračovania sa obvykle pozerá cez prsty. Vyrovnať sa predchádzajúcemu dielu znamená predčiť ho nápaditosťou a obsahom. Najviac však oceňujem, ak sú jednotlivé diely konzistentné a kniha alebo film si udržuje rovnakú atmosféru a spôsob rozprávania príbehu. Dvanástka je písaná presne v tomto duchu. Aj keď s jemnými úpravami, neoberá o pocit, že človek číta jednoliaty príbeh a je dôstojným nástupcom Priechodu, ktorý by nikoho nemal sklamať.
Knihu na recenziu venoval Ikar.