V roku 1967 sa mladý Orson Scott Card inšpirovaný Asimovovou Nadáciou rozhodol napísať to, čo sa stalo kultovým sci-fi príbehom a figuruje vo väčšine zoznamov tipu „XZ najlepších sci-fi kníh všetkých čias“: Ender’s game (Enderova hra). Je to príbeh malého chlapca, ktorý má zohrať rozhodujúcu úlohu vo vojne proti mimozemskej civilizácii, ktorá už tretí krát ohrozuje existenciu ľudstva.
Ender
Andrew „Ender“ Wiggin je od malička sledovaný vojenskou výzvednou službou ako mnoho detí. Cieľom sledovania je identifikovať potenciálnych generálov budúcich vesmírnych alebo pozemských vojen a naverbovať ich čo najskôr do vojenských škôl. A Ender patrí vďaka svojmu neobvyklému spôsobu uvažovania medzi horúcich kandidátov. Napriek výraznej empatii, ktorá mu znemožňuje nachádzať záľubu v násilí je v kritických situáciách schopný zachovať chladnú hlavu a spraviť to čo je potrebné. Netrvá dlho a na dvere ich domu zaklope komandér Graff…
Ender a taktika
Na vojenskej škole síce sú predmety vyučujúce matematiku, fyziku či bojové umenia, no všetko sa v skutočnosti točí okolo vojenských hier (odtiaľ názov Enderova hra). Mladí budúci vojaci sa vo virtuálnych simulátoroch alebo v bojových hrách v nulovej gravitácii „naživo“ učia strategickému a taktickému mysleniu, rozdávaniu aj prijímaniu rozkazov. Ender vo všetkých hrách žne úspech za úspechom a tým si vytvára omnoho viac nepriateľov, ako spojencov. V konečnom dôsledku to vedie k nekonečnému cyklu narastajúcej frustrácii porazených protivníkov a následným ešte intenzívnejším pokusom poraziť Endera hoci aj v nečestnom súboji.
Obzvlášť prepracované sú práve súboje v nulovej gravitácii. Card sa totiž pri ich tvorbe inšpiroval prvými leteckými súbojmi, ktoré si vďaka novému rozmeru vyžiadali kompletné prepracovanie známych vojenských stratégií a zmenu taktického myslenia. Aj vďaka takýmto detailom pôsobí Enderov príbeh živo a autenticky.
Ender a násilie
Na knihu sa svojho času zniesla vlna kritiky za množstvo násilia, ktoré obsahuje. Faktom je, že kniha o vojenskom výcviku bez jedinej násilnej scény by pôsobila autenticky zhruba ako projekty zo žánru „reality show“ našich najsledovanejší televízií. Card narába s násilím podobne účelovo, ako Heinlein v Hviezdnej pechote. Nie je ho prebytok ani nerealistický nedostatok. Sám autor hovorí, že scény násilia sú síce písané tak, aby boli hodnoverné, no nie tak podrobne aby obsahovali explicitné obrazy. V praxi to znamená, že si človek síce prečíta o tom, ako Ender niekomu vrazil ľavačkou, no predstavu zubov opúšťajúcich ústnu dutinu doplní váš krvilačný mozog.
Ender a záver
Orson sa svojho času živil písaním divadelných hier a jeho prozaický štýl je rovnako prítomný aj v knihách. Sám o sebe hovorí, že nepíše opisy a je to pravda. Kniha je veľmi čítavá, bez zbytočných pasáží a dej plynie rozhodným a rovnomerným krokom. Napriek komplexným myšlienkam a vážnym témam, ktorých sa kniha dotýka pôsobí práve vďaka Orsonovmu štýlu veľmi ľahko.
Knihu Ender’s Game venovalo kníhkupectvo Eurobooks kde si titul môžete aj zakúpiť.
Dodatok: Tento rok by sme sa mali dočkať aj filmového spracovania knihy.