V poslednom čase mám akési obdobie sci-fi abstinencie. Do oka mi padajú tituly bližšie k realite a jedným z exotickejších boli aj Čáry od Rjú Murakamiho. Japonská próza síce nieje bežná téma na diskusiu pri pulte s údeninami, no ako množstvo mladých ľudí dnes, aj ja som si prešiel fázou posadnutosti Japonskom a jeho kultúrou a istý čas som uvažoval o dlhšom pobyte v zemi vychádzajúceho slnka. Mánia ma už prešla, aspoň nateraz, no možnosť vycestovať literárne, aj inak ako pomocou gastronomického cestopisu, bola neodolateľná.
Rjú Murakami mi svojou knihou pripomenul frázu z jedného staršieho českého filmu, kde moderátorka uvádza celovečerný film slovami: „Film XY nastavuje zrkadlo spoločnosti XZ.“. Neviem do akej miery jeho kniha presný obraz japonskej spoločnosti, no podľa doslovu je pravda možno ešte horšia. Všetkým je jasné, že títo prepracovaní perfekcionisti to nemajú vždy v hlave celkom v poriadku, ale násilie a perverznosti aké vykresľuje Rjú Murakami sú zarážajúce. Na druhej strane, ktovie čo sa odohráva za múrmi obyčajného bytu v slovenskom paneláku. Nie, nemyslím teraz ten seriál.
Kniha je sériou viac-menej samostatných príbehov o ľudoch, ktorých osudy sa na okamih pretnú. Murakami si dal záležať, aby pri každej postave podrobne opísal jej pozadie a tým vysvetlil jej pohnútky. Hrozivé je, že vďaka tomu človek pochopí aj tie najkontroverznejšie postavy v knihe až do takej miery, že by ich konanie obhájil. Veď každý si svoje utrpenie nosíme so sebou.
Text sa dobre číta a až na pár divne sa opakujúcich pasáži sa pekne odsýpa. To len z času na čas som narazil na vetu typu „Od chvíle, kdy muž začal přikládat ucho k jejímu nahému břichu a sděloval ji, že deťátko se už hýbe, bylo Minako jasné, že ho musí zavraždit.“ , pri ktorej potom uvažuje, či niečo neprečítal zle. No, nie.
Čáry rozhodne nie sú jednoduché čítanie. Príbehy sú plné bolesti, osamelých ľudí a veľmi pohnutých spôsobov vyrovnávania sa s fyzickým či psychickým utrpením, ktoré postavy zažili. Všetko jedlo nechutí ako med a predsa môže byť dobré. Kniha nemusí opisovať optimistických ružových zajačikov na slnkom zaliatej letnej lúke debatujúcich o úspechoch dňa na to, aby bola dobrá. Murakamiho Čáry je jednoducho skvelá kniha o zložito smutných veciach.
A ja si to Japonsko radšej odpustím…