Kniha o Cintoríne je skvost z pera spisovateľa skrývajúceho sa pod pseudonymom Samko Tále. Je to jedinečné dielo, v ktorom sú tragédie podané cez smiech a barbarská krutosť s nevinnosťou dieťaťa. Počas čítania ma napadlo prirovnanie slovenský Forest Gump, ale keďže podľa najgooglovatejšieho vyhľadávača to niekto postrehol skôr ako ja, nebudem túto myšlienkovú rovinu ďalej rozvíjať.
Hneď na začiatku kniha prekvapí štylizáciou viet a spôsobom vyjadrovania. Rozprávač, ktorým je Samko Tále, o sebe síce tvrdí, že má veľmi inteligenciu, ale nebude to celkom tak. Mal som pocit, že čítam slohovú prácu žiaka na základnej škole – jednu z tých nepodarenejších. V tomto pripade sa jedná o charakteristický výrazový prostriedok autora.
Úvod je prostým vysvetlením, že knihu o cintoríne píše, lebo má čas, keďže sa mu odlomilo spätné zrkadlo na vozíku. Jednoduchými konštrukciami sa prepracováva k postave opravára, ktorý má zrkadielko prizvárať naspäť a miestnemu opilcovi, ktorý mu napísanie tejto knihy vyveštil. Rôznymi odkloneniami, križovatkami a premosteniami pridáva do svojho rozprávania množstvo mikro-postáv a udalostí dotvárajúcich jeho rodné mesto a tak som postupne zisťoval, kto je koho syn, dcéra alebo svokra.
Samko svojím charakteristickým spôsobom vytvára akúsi spoločenskú mapu malomesta 70. až 90. rokov so všetkou rasovou, náboženskou a inou medziľudskou neznášanlivosťou. Miestami boli pasáže alebo narážky až dych vyrážajúce, no rovnaké množstvo ma nahlas rozosmialo. Nádherne sú vykreslené malicherné rozdiely a predsudky, ktoré pre nás tak často znamenajú svet.
Celý čas som mal striedavo chuť plakať alebo sa smiať a posledné štádium bol nemý úžas.
Len to jedno nechápem, že ako bol začarovaný Erik Rak.