Mam rád knihy. Ich tvar, štruktúru, hmotu, ich koncept, farby, obaly a prebaly, typografickú úpravu a samozrejme obsah. Na upokojenie sa niekedy chodím prejsť do kníhkupectva, no také návštevy sa málokedy zaobídu bez finančnej ujmy. Moji blízki vedia o mojej úchylke a veselo ju podporujú. Na svoje narodeniny som dostal skvelé tituly. Medzi inými aj knihu s inteligentným názvom „Ako som osprostel“ od Martina Pagea.
Som zvyknutý kupovať si knihy, o ktorých viem aspoň niečo, ak nie všetko. Táto kniha bola pre mňa neznáma a netušil som o nej vôbec nič. O to napätejšie som čakal, čo sa z knižky vykľuje.
Hlavným hrdinom prozaického príbehu je mladý Antoine. Intelektuál ťažkého kalibru s podozrením na ľahkého asociála. Má zvláštnych, až svietiacich priateľov a život príliš analyzuje. Svojskou logikou sa dopracuje k záveru, že mu bude dobre len ak osprostie a tak sa začína jeho cesta k vytúženému mozgovému útlmu.
Úvahy a postoje mladého muža, jeho (ne)opodstatnený pocit izolovanosti, kritika spoločnosti, ktorej členom sa túži stať na mňa pôsobili známo. Ak niekto neprežije celý život v bavlnke bezstarostnosti a blahobytu, veľmi ľahko sa v Antoinovy v určitom momente jeho psychologicko-emocionálneho putovania nájde.
Napriek vyššie uvedenému sa kniha dá vnímať aj ako veľmi ľahký žáner, ktorého úlohou je predovšetkým pobaviť. Je len na čitateľovi, či sa bude smiať nad neohrabaným, no o to inteligentnejším pokusom stať sa alkoholikom alebo plakať nad márnosťou materialistickej existencie, o ktorú sa Antoine pokúša. Ja som sa rozhodol pre obe roviny.